Ďalšia doba ľadová sa už začala. Ľudstvo ju však zastavilo

Predstava, že Zem smeruje k novému zaľadneniu, sa zvyčajne spája so vzdialenou budúcnosťou. Nová štúdia v časopise Science však naznačuje, že prvé kroky k ďalšej dobe ľadovej sa udiali už pred približne dvetisíc rokmi a prerušilo ich až otepľovanie spôsobené človekom v 20. storočí.

Klíma Zeme sa už milióny rokov pravidelne strieda medzi chladnými glaciálmi a teplejšími medziľadovými obdobiami. Tento rytmus riadia najmä jemné zmeny dráhy Zeme okolo Slnka. Žijeme v teplom období, ktoré sa začalo pred necelými 12-tisíc rokmi, a mnohé klimatické modely predpokladali, že ďalšie zaľadnenie nastúpi až o tisíce, ba desaťtisíce rokov. Výskum vedený geochemikom Nicolásom Youngom z Lamont-Dohertyho observatória Kolumbijskej univerzity prichádza s iným pohľadom.

Posledný zvyšok obrovského ľadovca

Kľúčom k objavu je osamotená ľadová čiapka na Baffinovom ostrove v kanadskej Arktíde. Barnesova ľadová čiapka zaberá zhruba 6 000 km², čo je približne ôsmina rozlohy Slovenska. Ide o posledný pozostatok Laurentidského ľadovcového štítu, jedného z najväčších útvarov, aké kedy na Zemi existovali.

Tento štít pokrýval v období pred približne 95-tisíc až 20-tisíc rokmi veľkú časť Severnej Ameriky vrstvou ľadu hrubou viac ako tri kilometre. Siahal od Arktídy hlboko do dnešných stredných štátov USA, vymodeloval krajinu a vyhĺbil aj Veľké jazerá. Všeobecne sa traduje, že po skončení poslednej doby ľadovej úplne zmizol. Nie je to tak: jeho malý zvyšok pretrval dodnes.

Rastliny uväznené pod ľadom

Vedcov dlho zaujímalo, či sa Laurentidský štít po skončení doby ľadovej niekedy zmenšil na minimum a potom opäť začal rásť. Odpoveď je ťažké nájsť, pretože postupujúce ľadovce zvyčajne zoškrabú z krajiny všetky stopy po tom, ako vyzerala predtým.

Barnesova čiapka je však výnimočná. Je primrznutá priamo k skalnému podložiu a neposúva sa po ňom. Keď sa v minulosti rozširovala, rastliny, ktoré rástli na jej okraji, nezničila, ale prekryla a zakonzervovala. Dnes, keď sa ľad v dôsledku otepľovania sťahuje, tieto prastaré rastliny opäť vychádzajú na povrch.

Výskumníci ich zozbierali a datovali pomocou rádioaktívneho uhlíka C-14. Každá rastlina prezrádza, kedy ju zavalil postupujúci ľad. Z mnohých takýchto meraní tak vznikla časová os, ktorá ukazuje, ako sa okraj ľadovca postupne posúval dopredu.

Zlom pred dvetisíc rokmi

Výsledky ukázali jasný vzorec. Zvyšok Laurentidského štítu dosiahol najmenšiu rozlohu pred približne tritisíc rokmi. Potom sa podnebie ochladilo a zhruba pred dvetisíc rokmi sa ľad začal opäť hromadiť. Barnesova čiapka aj okolité ľadové polia rástli.

Podľa autorov štúdie práve to treba považovať za začiatok nového glaciálu. Rozhodujúcim momentom nie je až vznik ľadového štítu kontinentálnych rozmerov, ale chvíľa, keď ľad prestane ubúdať a začne pribúdať. Podľa tejto definície sa ďalšie zaľadnenie už rozbehlo. Young to zhrnul slovami, že všetko prebiehalo normálne a ďalšia doba ľadová bola na spadnutie, no potom sa zastavila.

Proces bol pritom mimoriadne pomalý. Trvalo by tisíce rokov, kým by ľudia pocítili výraznejšie ochladenie, a približne 30-tisíc rokov, kým by Laurentidský štít opäť dosiahol niečo blízke svojej niekdajšej veľkosti. Trend však bol nastavený.

Vedci zo 70. rokov nemuseli úplne mýliť

Zistenie vrhá nové svetlo aj na známu vedeckú epizódu. V 70. rokoch minulého storočia niekoľko výskumníkov upozorňovalo, že Zem môže smerovať k novej dobe ľadovej. Tieto tvrdenia sa neskôr stali kontroverznými a často sa uvádzali ako príklad zmätku v klimatológii. Young sa domnieva, že nové dôkazy im dávajú čiastočne za pravdu: proces skutočne prebiehal, len ho vtedy nevedeli dokázať.

Ľudský zásah

Obrat nastal v 20. storočí. Do 60. rokov sa Arktída oteplila natoľko, že Barnesova čiapka začala v lete strácať viac ľadu, než v zime získala. Rast sa zastavil a ľadovec začal ustupovať. Podľa modelov môže v priebehu niekoľkých nasledujúcich storočí úplne zaniknúť a s ním definitívne zmizne aj posledná stopa po Laurentidskom štíte.

Dôsledky presahujú jeden arktický ľadovec. Ľadové štíty nie sú pasívne útvary: odrážajú slnečné žiarenie a vytvárajú podmienky, ktoré podporujú ďalší rast ľadu. Laurentidský štít slúžil počas minulých dôb ľadových ako jedno z hlavných „semien“ zaľadnenia. Bez jeho posledného zvyšku sa budúce glaciály môžu vyvíjať inak.

Kedy by mohlo nastať ďalšie zaľadnenie pri dnešných koncentráciách skleníkových plynov, zatiaľ nikto nevie predpovedať. Človek zásadne zmenil prirodzenú trajektóriu klimatického systému a jav, ktorý bol kedysi prirodzený a predvídateľný, už podľa Younga neplatí.

Štúdia tak pripomína, aký hlboký vplyv má dnes ľudská činnosť na planétu. Neoteplili sme len svet, ktorý sa nachádzal v teplom medziľadovom období. Podľa výskumníkov sme možno prerušili úvodnú kapitolu ďalšej doby ľadovej skôr, než sa stihla naplno rozvinúť.

Zdroj: FreeAstroScience (Pranjal Malewar, 26. 10. 2026), na základe štúdie publikovanej v časopise Science.