Nájde európska misia na Enceladus stopy života?

Enceladus je maličký mesiac Saturna – má len asi desatinu priemeru našej Mesiaca. Napriek tomu patrí medzi najzaujímavejšie telesá slnečnej sústavy, pretože pod jeho ľadovým povrchom sa ukrýva rozsiahly slaný oceán. Cez praskliny na južnom póle z neho unikajú gejzíry vodnej pary a ľadových častíc priamo do vesmíru – čo dáva vedcom jedinečnú príležitosť „ochutnať" vzorky oceánu bez toho, aby museli vŕtať do ľadu.

Misia L4

Európska vesmírna agentúra (ESA) pripravuje v rámci dlhodobého programu Voyage 2050 vlajkovú misiu s označením L4, ktorá by mala k Enceladu vyslať obežnú sondu (orbiter) aj pristávací modul (lander). Predchádzajúce misie v poradí boli JUICE (L1), LISA (L2) a NewAthena (L3).

Štart sa plánuje predbežne na rok 2042, s príletom k Saturnu začiatkom 50. rokov tohto storočia – v období, keď bude sústava mesiacov dobre osvetlená Slnkom, čo je výhodné pre solárne napájanú sondu.

Cestu k tomuto rozhodnutiu naštartovala výzva z roku 2021 zameraná na misie k mesiacom veľkých planét. V roku 2024 odborný výbor ESA vybral Enceladus ako najsľubnejší cieľ – pred Titanom aj Európou – najmä preto, že žiadna doterajšia misia sa naň nikdy nezamerala priamo a jeho astrobiologický potenciál je mimoriadny.

Zastávky cestou: Titan a Mimas

Predtým, ako sonda dorazí k Enceladu, preletí okolo ďalších zaujímavých mesiacov. Titan je jediné teleso v slnečnej sústave okrem Zeme so stabilnou kvapalinou na povrchu. Mimas je zas podozrivý z toho, že skrýva pomerne mladý oceán. Tieto prelety poslúžia na dodatočný vedecký výskum a otestovanie prístrojov sondy.

Čo ponesie pristávací modul

Podľa predbežného návrhu má lander niesť:

• hmotnostný spektrometer na molekulárnu analýzu vzoriek,

• mikrokameru na detailné snímky miesta pristátia,

• meteorologickú a geofyzikálnu súpravu,

• miniatúrne laboratóriá typu „lab-on-a-chip" na detekciu biomarkerov,

• zostupové kamery na mapovanie terénu,

• systém na odber vzoriek.

Modul by mal na povrchu fungovať aspoň dva týždne, pričom bude odkázaný výlučne na batérie – energia sa teda bude musieť prísne rozpočítavať.

Čo bude robiť obežná sonda

Orbiter ponesie širší súbor prístrojov: kamery pre viditeľné aj iné vlnové dĺžky, magnetometer, radar prenikajúci cez ľadovú kôru, analyzátory prachu a plynu a experiment na gravitačný a rádiový výskum. Zatiaľ nie je rozhodnuté, či bude sonda odoberať vzorky z gejzírov priamo počas obletu sústavy, ešte pred vypustením landera.

Sneh, ktorý je darom aj rizikom

Aktívne kryovulkanické gejzíry Enceladu neustále sypú ľadové častice, ktoré sa usadzujú na povrchu aj na prístrojoch. Tento „sneh" obsahuje soli, organické zlúčeniny a možné biosignatúry – z vedeckého hľadiska ide o obrovský dar, pretože oceán prakticky sám prináša vzorky až k sonde. Zároveň to však prináša riziko kontaminácie, ktoré treba starostlivo riešiť, aby sa odlíšil skutočný signál od falošného pozitívneho výsledku.

Dedičstvo sondy Cassini

ESA má na výskume Enceladu už významný podiel – nemeckí vedci viedli na palube sondy Cassini-Huygens prístroj na analýzu kozmického prachu, ktorý zistil prítomnosť sodných a draselných solí a poskytol tak najsilnejší dôkaz o existencii podpovrchového oceánu. Misia L4 by však bola prvou, ktorú by ESA viedla úplne samostatne, bez partnerskej role po boku NASA.

Objav „tigrích pruhov"

Enceladus bol objavený už v roku 1789, no dlho zostával záhadou. Krátke prelety uskutočnili sondy Voyager 1 a 2 (1980 a 1981), skutočný prelom však priniesla Cassini od roku 2005. Nízka preletová dráha vo výške len 175 km nad povrchom odhalila slávne „tigrie pruhy" na južnom póle – praskliny, cez ktoré unikajú gejzíry z podpovrchového oceánu.

Čo to znamená pre hľadanie mimozemského života

Ide o prvý plán, keď by sa vesmírna agentúra pokúsila pristáť priamo vedľa aktívnych trhlín na cudzom oceáne a nechať ho, aby na sondu „napršal" vlastné vzorky. Ak sa niekde v našej slnečnej sústave nachádzajú stavebné zložky života, Enceladus patrí medzi najlepšie miesta, kde ich hľadať.

Treba však zdôrazniť, že zatiaľ nie je vybraná finálna sada prístrojov, dátum štartu v roku 2042 je len predbežný a formálne schválenie misie sa očakáva okolo roku 2034 (zatiaľ nepotvrdené). Počas dvoch desaťročí vývoja sa toho môže ešte veľa zmeniť.

Zdroj: freeastroscience.com